Adršpach: skalné mesto, ktoré mi vyčistilo hlavu

Skalní města Z fotiek bolo jasné, že ide o nádherné panoramatické miesta s dych berúcimi výhľadmi. No vždy ma to len tak „lízlo“ a išlo sa ďalej.

Až do jedného momentu. Už sa u mňa stáva takým malým štandardom, že v máji niekam vycestujem. Pred rokom som bol v Slovinsku, kde som prešiel hory aj more. Tento rok bol pôvodný plán podobný – bývanie v horách, niekde v oblasti Kranj. Taký zlatý stred.

Lenže tentokrát mi voľno nevychádzalo úplne podľa predstáv a voľných dní bolo menej. A vtedy mi napadli skalné mestá. Konkrétne Adršpach. Začal som si ho pozerať bližšie a voľba bola jasná. A samozréjme náš cestovný kávovar MOKA GO nesmel na tejto ceste chýbať.

Posledným bodom bolo nájsť ideálne bývanie na víkend. Nechcel som bývať priamo v Adršpachu, skôr niekde v rozumnej dojazdovej vzdialenosti. Cez Booking som našiel Penzión Wiesen . Mal výborné recenzie, prijateľnú cenu a rozhodnuté bolo.

Cesta cez Poľsko

Štart bol v piatok ráno. Od kamaráta som dostal perfektnú trasu cez Poľsko, tak som si nechal poradiť. A dobre som spravil.

Časť cesty viedla poľskou stranou popri českých hraniciach. Tento úsek hodnotím ako perfektný. Už si ani nespomínam, kedy som išiel takou úžasnou scenériou, prázdnymi cestami a po dobrom asfalte. Naozaj som si to užil.

Príchod bol niekedy podvečer. Nasledovala klasika: vybalenie, plán na ďalší deň, večera, sprcha, film a príprava na ráno. Pri podobných výletoch je pre mňa cestovný kávovar už takmer povinná výbava. Ranná káva na cestách má totiž úplne inú chuť, keď človek vie, že ho čakajú skaly, lesy a celý deň vonku.

Vstup do Adršpachu

Vstup do Adršpachu má obmedzený počet návštevníkov na daný deň, preto je dobré kúpiť si lístok aj parkovanie vopred – ideálne na konkrétnu hodinu, kedy sa tam treba dostaviť.

Môj vstup bol na 08:00. Cesta od ubytovania trvala približne 20 minút a opäť viedla príjemnou scenériou.

Začiatok bol o niečo pokojnejší, možno až nudnejší, a viedol okolo jazera. Potom sa však chodník presunul viac do lesa a začalo presne to, kvôli čomu som sem prišiel – poriadne skaly.

Skaly, výhľady a úzke priechody

Pohľady aj výhľady boli krásne. Skaly mali svoje mená, takže bolo jednoduché určiť, kde sa práve nachádzam a ktorým smerom pokračovať. Niektoré uličky a skalné steny týčiace sa do neba boli naozaj úžasné.

Trochu problém bolo odfotiť niektoré miesta bez ľudí, ale s tým musí človek počítať. Na jar alebo neskoršiu jeseň to tam musí byť ešte krajšie.

Mojím cieľom bola Vlčia roklina a Teplické skaly. Po sérii mnohých schodov, ktoré bolo, bohužiaľ, potrebné po ceste späť znovu vyšľapať hore, som sa dostal na začiatok rokliny.

Vlčia roklina: miesto na vyčistenie hlavy

A tam začala druhá etapa. Možno ešte krajšia ako samotné skaly.

Cestička viedla cez drevené chodníky ponad rašeliniská, okolo potôčikov a uprostred lesa. Perfektné miesto na vyčistenie hlavy.

Pomaly som sa blížil k Teplickým skalám, no až tesne pred vstupom som zistil, že ide o ďalší platený okruh s dĺžkou približne 5 km. Prihliadnuc na pokročilý čas, čas potrebný na návrat k motorke a cestu späť do ubytovania som uznal, že pokračovanie v tomto skalnom meste si musím nechať na jeseň.

Aspoň mám dôvod sa sem vrátiť.

Cesta späť a boj so schodmi

A tak to teda vzdávam, pokračujem späť Vlčou roklinou a znovu nasávam tú atmosféru.

Teplo a množstvo schodov mi dávajú zabrať. Tečie zo mňa ako zo Šútovských vodopádov. Zatiaľ čo mladé Poľky si tam veselo behajú v džínsoch, plátenných topánočkách a koženkových bundičkách. Neviem, čo k tomu napísať. 😊

Zastavujem sa na jednej malej skalke, kde sa snažím vychladnúť. Moje pôsobenie na tomto mieste však mnohých mýli. Mysliac si, že ide o vyhliadku, sem odbočujú tiež. Musím ich však sklamať. To len nejaká mŕtvola tu lapá po dychu.

Cesta späť ďalej vedie okolo skalných útvarov ako Milenci, Starostka a Starosta či cez úzky priesmyk Myšia diera, ktorý má šírku približne 50 cm.

Myslel som si, že sa zaseknem niekde v strede a budú volať chlapcov so zbíjačkami. Nakoniec som sa prepchal, ale na začiatku som si teda úplne istý nebol.

Po túre zaslúžený oddych

Východ z parku už nebol ďaleko. Po prekročení brány a koľajovej trate sa otvorila široká lúka, kde po túre mnohí oddychovali a relaxovali. Tak som sa tam na 30 minút zvalil aj ja.

Nasledoval výber reštaurácie. Do oka mi aj podľa recenzií padla reštaurácia U Švejka. Dal som si burger s hranolkami. Burger bol dobrý – ničím nesklamal, ale nebol ani ničím výnimočný. Chutil, a to je základ. Obsluha bola milá a rýchla, tej nebolo čo vytknúť.

Po večeri nasledoval už len návrat do ubytovania, hygiena a večerný relax pri pive na terase.

Nedeľný návrat domov

Nedeľa bola, ako to už býva zvykom, transportný deň späť domov. Trasu som si zvolil opäť cez Poľsko, ale s malými zmenami.

Cesta viedla podľa možností väčšou časťou Poľska než pri ceste tam. Opäť to boli prázdne a opustené cestičky. Niekde od Brna to už bol len nudný tranzit mimo diaľnic. Trasa pokračovala cez Záhorie až do Bratislavy.

Adršpach stál za to

Výlet hodnotím ako perfektný na prečistenie hlavy. Rád by som sa sem vrátil, tentokrát aj s rodinkou, a spoločne si prešiel Teplické skaly.

Od ubytovateľky som dostal aj ďalšie tipy na skalné miesta – menej známe, nie tak prefláknuté turistami, ale výhľadovo vraj rovnako zaujímavé ako Adršpach.

Teším sa na návrat a už teraz plánujem ďalší trip. Presne pre takéto chvíle vznikol aj MOKA GO Green – malý cestovný kávovar pre ľudí, ktorí radi vyrážajú za zážitkami, cestou, výhľadmi a dobrou kávou kdekoľvek.