… Pocit slobody už svrbel, potreba vyvetrať hlavu tiež, no a v neposlednom rade, novinka pre rok 2025 – cestovný prenosný kávovar MOKA GO potreboval nové, pekné fotky z prírody, hôr a turistiky, pretože presne tam patrí. Kávovary boli zároveň podrobené testom. Test prebieha presne tak, ako by s kávovarom zaobchádzal zákazník. Nebolo to teda maznanie v rukavičkách. Oba kávovary si to pekne odmakali. Či už vysoko v horách, v obklopení vodopádu Kozjak, rieky Soča, alebo na plážach mesta Izola.
Ako dopravný prostriedok slúžil skútrik Honda Forza 350, čo je dostatočné vozítko, aby ste si jazdu užili na maximum. Drvivá väčšina vecí bola pobalená už večer pred odchodom, avšak ráno som prehodnotiť balenie a pridať tašku na sedlo. Predsa len, kávovary, aj foto technika zaberali dosť miesta a tiež to moje heslo, radšej mať a nepoužiť, ako nemať a malo by chýbať mi nepomáha 😊
Ráno malo začať reelom pre sociálne siete, avšak kávovary boli úplne na dne pod sedlom a ešte dokonale zaistené taškou pevne priviazanou na sedle. Reel sa teda nekonal.
Odchod bol naplánovaný na 07:30, ale už pri plánovaní som vedel že to takto nepôjde. Vyrazil som nakoniec až o 09:30, avšak čas bol stále v pohode, lebo aj napriek cestám mimo diaľnic bol príchod priaznivý a naplánovaný na cca 16:30. Cesta viedla prevažne Rakúskym a Maďarským vidiekom a niesla sa v absolútnej pohode. Príchod bol nakoniec o 17:30, nasledovalo vybalenie a kruté zistenie, že adaptér od notebooku ostal doma. Na ten večer však batéria vydržala a plán bol kúpiť si adaptér na druhý deň v mestečku Krajn. Ubytovanie som mal v Penzióne Lipa, kúsok za mestom v dedinke Ševlje. Je to malá horská dedinka, plná dokonalých zákrut, obkolesená typickou Slovinskou prírodou a zurčiacim potom kúsok za oknami. Proste dokonalé.
Ráno budíček v zvyčajnom čase, raňajky a plán na dnes. Ktorá znel jasne, adaptér, Tolmin, Kozjak, a Vršič. Naivné…
Cesty v tomto okolí a takto ráno majú svoje neskutočné čaro. Teploty sú prijateľné a cesty prázdne. Neskutočné uvoľnenie. Obchod s elektronikou som našiel v pohode, horšie to už bolo s cenou adaptéra, ktorý mi prišla v daný moment privysoká na pár dní používania, a tak som sa rozhodol, že poprosím pani domáca, veď sa možno podarí…
A tak som vyrazil cez hory smer Tolmin, s tým, že podľa okolností prehodnotím plán cesty. Už okolo 11 som videl, ako sa z toho smeru valia ozaj hrozivé mračná, pohľad do aplikácie len potvrdil moje zdesenia, a tak som šiel ďalej s vedomím, že keď nájdem vhodný prístrešok, prečkám tam. A tak sa aj stalo, onedlho stála v ceste malé CS, s dreveným altánkom a sedením. A tak som doparkoval, zložil prilbu a sadol pod prístrešok. Dokonca začalo mrholiť, a tak som bol šťastný svojím bleskovým rozhodnutím. Mrholilo len chvíľku, no podľa aplikácie malo doslova liať. A takto som čakal snáď 45 minút. Po daždi ani stopy. Tak si hovorím, OK, dám prilbu a pokračujem ďalej. Po asi 1,5 km prišiel ten lejak, ktorý tu mal byť pred 45 minútami, a tak som sa otočil, že rýchlo šup šup pod prístrešok. No prišiel taký dážď, že kým by som prišiel, bol by som durch mokrý. Našťastie pre mňa bolo po ruke menšie odpočívadlo s veľkým množstvom ozaj košatých stromov, ktoré mi dokonale poslúžili ako dočasný úkryt a čas potrebný na navlečenie do nepremoku. Počkal som kým dážď ustane a pokračoval som ďalej. Prehánky mi od tej chvíle nezostali nič dlžné 😊 Cesty boli mokré a tak bolo treba prispôsobiť rýchlosť. Bolo mi jasné, že Tolmin si môžem škrtnúť a cieľ sa tak presúva na vodopády Kozjak. Po čase prišiel opäť tak silný dážď, že som sa opäť schoval pod zástavku. Čas som využil na občerstvenie a tak padlo za obeť jedno balenie sušeného mäsa. Dážď zoslabol a ja som mohol konečne pokračovať. Avšak dážď ma sprevádzal až na parkovisko pod vodopádom Kozjak. Ešte tam mrholilo a ja som stále premýšľal či idem, nejdem, veď to poznáte. K vodopádom mierili skupinky ľudí aj s deťmi, a tak si hovorím že nie som predsa bábovka, chvíľu ma ešte vytrápil lístok za parkovanie, ale tajným odkukávaním okolo platiacich som to nakoniec zvládol. Konečne som mohol vyraziť.
Po ľavej strane ma sprevádzala až neskutočne tyrkysová Soča, hrozne lákala na ovlaženie sa v nej. Ako prvá zástavka bola lanový most ponad rieku a zároveň to bol perfektný moment na produktové fotografie. Som toho názoru, aj keď mnohým sa to možno nepáči, ale produkty na eshope https://www.coffe2go.sk má vyslovene z terénu, pretože tam tie produkty proste patria, do hôr, na cesty, k moru. Titulné fotky momentálne tvoria fotografie umelo vytvorené, ale je to len dočasné, nakoľko sa jedná o novinu a je potrebné to vyzdvihnúť. S kávovarmi totižto cestujem, skúšam, testujem v reálnom svete, presne tak, ako naši zákazníci. Najvzdialenejšie miesto, kam sa Moka dostala je Japonsko.
Po sérii fotiek som mohol spokojne pokračovať ďalej. Bolo mi jasné, že aj Vršič môžem vyradiť z dnešných plánov. Ako si tak stúpam, prekvapila ma búdka v lese, kde sa platil vstup k vodopádu. Peňaženka ostala v skútri a tak si hovorím, že som viete kde… no nie som, aj tam v lese sa dalo platiť mobilom 😊 nasledovala prijemná cestička pomedzi skaly a nejaké tie mostíky k vodopádu. Pocit pri vodopáde to bol veľmi príjemný, osviežujúci, len je tam málo miesta a každý sa tam chce fotiť, pochopiteľne 😊
Cesta späť už bola len príjemný relax horskými serpentínami. Bolo to ozaj veľmi príjemné, teploty okolo 25 st.
Večer som došiel tak unavený, že nejaký adaptér k notebooku ma už vôbec netrápil 😊
Na druhý deň bola v pláne Veľká planina a lanovka, cesta tam mala trvať niečo okolo 1,5 hodiny, ale mapy.cz moc nechopili môj úmysel a tak ma hnali k údolnej stanici lanovky z druhej strany, cez kopec. Trasa vhodná tak na enduro s ignoranciou zákazov zákazu vjazdu. A tak prišiel na rad Google maps a obchádzka. Avšak cesta bola tak v pohode, že mi to vôbec nevadilo, ani čas ma netlačil. Po príchode na parkovisko som si zbalil veci a pre moje veľké šťastie som si nechal na sebe kovralovú mikinu, ináč by som zamrzol. Cesta lanovkou stála 26€. najprv sa šlo kabínkovou lanovkou a potom klasickou sedačkou. Pohľad z lanovky bol fascinujúci. Kotvenie dole a následne až hore, fakt úchvatné a desivé zároveň. Hore nás privítala hmla, silný vietor a zima ako na Sibíri 😊 Chvíľu som váhal, kam sa vybrať. Mojím cieľom bol drevený kostolík, no v tej hmle som videl viete čo… Ale opäť pomohli Google maps. A tak som sa vybral týmto smerom. Postupom času hmla opadla a ukázalo sa slniečko, predomnou sa tak rozprestrela celá náhodná plošina, jednoducho nádhera. Lúky, lúčne kvety, pôvodné drevené domčeky. Vedeli ste ináč, že tieto domčeky sa dajú prenajať? Musí to byť v nich silno zážitkové. Silno.
Kostolík som našiel, spravil požadované fotky a vybral sa pomaly späť pomedzi domčeky obkružnou trasou. Medzi tým som narazil na jednu chatku, kde miestny farmár predával svoje výrobky. Neodolal som, a bola to správna voľba. Tak úžasnú salámu a ich tradičný miestny syr som ozaj dlho nejedol. Našiel som si v závetrí kúsok lúky, kde som sa kráľovsky nabaštil a zaklincoval som to dokonalou čerstvou kávou z nášho cestovného prenosného kávovaru MOKA GO od Coffe2go. Potom nasledovala už len cesta k lanovke a šup na parkovisko.
Premýšľal som ešte čo s načatým dňom, času bolo síce ešte dosť, ale zas nie tak dosť, aby to vydalo na ďalší výlet. A tak som sa rozhodol prebrázdiť troška okolie penziónu a s dronom zmapovať okolie.
Nasledujúci deň bolo v pláne more, fotenie a samozrejme nejaká tá drobnosť pre našu dcérku. Cieľ bola Izola. Trasa opäť zadaná cez mapy.cz a neštudoval som trasu, bola zvolená mimo diaľnic a krátka. Vtedy Vás navedie takými zákutiami… Som čumel keď ma začali obiehať baby na Vespach, vtedy som šípil, že niečo nie je úplne podľa mojich predstáv. Tabuľa IT má v tom len utvrdila. Tak som si pozrel aj kúsok Talianska, aj keď som IT naozaj nechcel vidieť. Po asi pol hodinke som už bol opäť v Slovinsku a o malú chvíľu som už relaxoval pod stromami na mojom obľúbenom meste:
45.53948324906907
13.665685948543754
Došiel na mňa nával tepla a jednoducho som potreboval v tieni vypnúť. Po ochladení prišiel čas opäť na fotografie a dron. Dron som musel bohužiaľ v krátkom čase zbaliť, pretože tak drzé čajky som ešte nevidel a teda mal som čo robiť, aby neskončil v mori. Nasledoval presun na promenádu, obed, nákup drobnosti a konečne späť do hôr. Hory mi proste viac vyhovujú, jednak klímou, menším ruchom a väčšou pohodou. Podvečer som sa už len motal okolo penziónu, balil a plánoval cestu domov. Podľa predpovede počasia ma čakal na celé poobedie dážď. A tak som si nechal nepremoky pekne po ruke, dobre som spravil 😊
Ráno som nahodil veci na skúter, rozlúčil sa s pani domácou a vyrazil za rodinkou. Už v AT som videl v diaľke silné dažďové mraky nad Szombathely, tak som sa preventívne nahodil do nepremoku a už necelú polhodinku na to som vošiel do dažďa, ktorý ustal až niekedy v noci, keď som ja už doma sladko spinkal v kruhu rodiny. Slovinská príroda je nezameniteľná a jedinečná. Ostal mi tam rest, Vršič pass, Tolmin a Logarská dolina, takže dôvod sa tam vrátiť. Možno už aj s rodinkou.
A s cestovným prenosným kávovarom MOGA GO od Coffe2go.
Jano
☕ Chceš vedieť, ako MOKA GO obstála počas cesty?
Pozri si nový model kávovaru, ktorý so mnou absolvoval celý trip bez jediného zaváhania:
➡️ Pozrieť MOKA GO v e-shope
📚 Prečítaj si aj: Blog o novom modeli MOKA GO
Ďakujeme za čítanie! Ak sa ti páčil tento článok, sleduj @coffe2gosk pre ďalšie príbehy z ciest a tipy na vybavenie do terénu.)
