Výlet na horu Schafberg s cestovným kávovarom Moka od Coffe2go
Cestovanie sa tak nejak stáva mojou pevnou súčasťou. Pobyt v prírode je veľmi návykový a uvoľňujúci. A obzvlášť, keď je spontánny.
A preto som sa rozhodol zameniť motorkou za obytné auto. Už pri prvom výlete dodávkou som spoznal veľmi milých ľudí z požičovne neďaleko Bratislavy TRANSIT FORMER OBYTNÉ DODÁVKY
A tak moja voľba bola jasná, po preverení voľných termínov som si Ford Transit midi ihneď zarezervoval. Plán bol jasný, pekne na divoko.
Jediné, čo bolo jasné, boľ cieľ hory Schafberg, ležiaci v Salzburgsku, kúsok od jazera Mondsee. Cestu som však volil z hľadiska pohodlnosti diaľničnú. Ubytovanie som mal + / – zmapované pomocou aplikácie Park4night, ktorá je super pre všemožných cestovateľov. Mojim favoritom bolo útulné miestečko v lese, neďaleko oficiálneho parkoviska. Podľa máp zákaz vjazdu nebol. Mimochodom, západní susedia sú v tomto dosť prísny a na mnohých miestach nájdete zákazy, predovšetkým pre obytné dodávky, tá moja bola našťastie menšia a v kategórií do 3,5T.
Po ceste sa príjemné ochladilo a začalo jemne pršať, tešil som sa na spánok v aute za doprovodu jemného klepotania dažďových kvapiek na strechu auta. Po ceste, ako ináč som si spravil caffee z nášho cestovného kávovaru Moka, ktorý bol už pekne usadený v našom cestovnom držiaku.
Na miesto som prišiel v podvečerných hodinách. Dané miesto už okupovali cestovatelia z Čiech, ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a tak som to zaparkoval na najvzdialenejšom možnom mieste. Rozbalil gril, upiekol klobásu, spravil čaj a pustil Netflix. Čo k tomu viac dodať…
Môj plánovaný cieľ bol naplánovaný s ranným štartom o siedmej ráno, lenže ono sa Vám tam tak dobre spalo… Šliapať som začal o 10:00 a to bola vcelku chyba, jednak preto, že som si ukrátil čas na prestávky a aj teplota bola vyššia než by som chcel. Náročnosť túry hodnotím ako ťažšiu. Išlo sa nonstop do konca, veľa krát v strmom lesnom stúpaní, plných skál, koreňov a blata z predchádzajúceho dažďa.
Počas výstupu som mal niekoľko slabých chvíľ a zvažoval som, či sa na to nevykašlem, no ale keď som už tu… 🙂 frflajúc ďalej som šliapal. Až som prišiel do medzi zástavky asi najdlhšej zubačky v AT. Googlil som googlil zakúpenie lístka na posledný úsek, ale jedine čo som našiel bola plná cena lístka okolo 63€, ktorá zahŕňa cestu z údolnej stanice a späť. Ja som však chcel podvádzať len poslednou 1/3 cesty. A to sa mi zdalo už veľa a tak som po 45 minútach frfľajúc ďalej šliapal na samí vrch. Aký som bol šťastný keď som bol pod vrcholom. Jediné, čo bolo na „prd“ bla hmla, ktorá sa valila z druhej strany skaly. Konečne nastala dlhšia pauza. Pauza na obed, kááávu a zábery z drona, kvantum fotiek a videí. Čas sa neúprosne krátil a tak mi neostávalo nič iné, len sa zbaliť a vydať sa na cestu späť. Cestou hore som niekoľko krát preťal zvážnicu, a tak som si povedal, že si to zjednoduším. Zvážnica bola bez blata, konárov a s menším klesaním. Moja naivná predstava bola, že niekde v polovice cesty sa odpojím zo zvážnice a napojím na turistický chodník. Bola to smola, lebo táto zvážnica nepreťala chodník ani jediný krát, cestu som si natiahol o 2 hodiny, niekoľko km a aby to nebolo málo, ešte aj voda mi došla. Prišiel moment, kedy som toho mal už ozaj dosť, práve v momente, kedy cestu pretínal malý potôčik, okamžite som sa vyzul a zmočil podvozok, ruky, aj nohy. Veľmi mi to padlo vhod.
Okolo siedmej som dorazil k autu, po 22km v nohách, spálených 3 600 kalórii a bezmála 40 000 kroch som sedel s vychladenou colou v aute. Môj ďalší cieľ bol jasný už pri pohľade z hora do údolia. Spláchnuť tu mastnú škvrnu v jazere Mondsee. Miesto som mal vytipované pomocou Google maps. Miesto na spanie som objavil cestou hore, bola to slepá ulička v dedinke Winkl, v lese, pri potoku, kde dávali líšky dobrú noc. Zákaz vjazdu tam nebol a s mojím nenápadným obytným autom to nebol problém. Okolo 20:00 parkujem auto na peknom malom trávnatom parkovisku a vďaka pokročilej hodine to bolo bezplatne a miesto bolo takmer prázdne. Teplota tyrkysového jazera bola dokonalá, voda čistá, ako celé okolie. Hodinu som sa čvachtal ako malé dieťa.
Nasledoval presun na tajné miesto, očista, rýchle cestoviny na večeru a už len vylihovanie v posteli za žblnkotu potoka. Neskutočný pocit toto. Ráno ma čakalo balenie a diaľničný presun domov. Návraty sú vždy zvláštne. Jednak je to koniec výletu, no na druhú stranu sa veľmi teším na moju rodinku a našu malú čerticu, ktorá rastie každým dňom. No a koniec jednej cesty je vždy začiatok novej predsa. Po niekoľkodňovej pauze sme mali naplánovaný tentoraz rodinný výlet niekde na Slovensku a tam ma hrial ďalej tento pocit…
