Marocco 2023
Ako som išiel do Afriky
Toto je pokračovanie cestopisu z minulého roka, kde som sa pre zdravotné problémy nášho mimča nedostal, teraz to však vyšlo! Čiastočnú galériu nájdete dole , alebo potom kompletnú na linku.
„Deň prvý“
Marocco, to proste musíš zažiť.
Áno, viem, mnoho z Vás si povie… Ďalší, čo sa hrnul do Maroka. Ale viete čo? Ak máte čo i len troška cestovateľského ducha, tak Vás to nadchne a bude živiť Vašu myseľ ešte veľmi dlho. Je to zvláštna, krutá, nehostinná a zároveň zelená oblasť Afriky, ktorá sa Vám chtiac – nechtiac vryje do pamäte.
Myšlienka Afriky ma živila aj minulý rok, no pre zdravotné problémy našej krpatej som to z hlavy vypustil a spravil som si výlet aspoň do Francúzska. No čert to zariadil tak, aby ma táto myšlienka prenasledovala aj v tomto roku. Hold, niekedy si nepomôžete, aj keď to potláčate 🙂
No, a tak som doma oznámil svoje plány, s pochopením to nebolo až také jednoduché, ale ani nezaznelo razantné nie. Asi vedia, že je to boj s veternými mlynmi. A týmto musím strašne moc poďakovať priateľke a našej dcérke za absolútnu toleranciu. Hm, oni vedia že to bude rok čo rok podobné, lebo s tým nevieš prestať. Cestovanie je tak silno zážitková záležitosť, že by sa mali na to postaviť liečebne 🙂
Ale dosť omáčok, poďme plánovať.
Začalo to oslovením Motogboxu, lebo povedzme si pravdu, za 10 – 14 dní toho nestihneš toľko, čo si si naložil.
Predbežne som sa dohodol na termíne. Nahlásil dovolenku a zakúpil letenku do Malagy. Základ by bol…
Plánovanie cesty som si nechal na posledné týždne pred odletom. Medzitým som googlil, čítal, otravoval. No, ono to bolo vlastne tak, že v rámci Afriky som chcel navštíviť na pár dní len Chefchaouen, a potom pokračovať cez Portugalsko domov. No, ale sila sociálnych sietí mi dala chrobáka do hlavy, aby som si nepoznané Maroko viac užil, a bola to dilema, lebo toto je kraj pre mňa s jednou veľkou neznámou, vzbudzujúcou rešpekt. Do toho prišiel telefón s p. Eflerom, ktorý ma tiež namotal na hlbší výlet do vnútrozemia a tiež som dostal veľa rád od Zdenka Kučeru, ktorý tam bol a trpezlivo odpovedal na moje otázky po telefóne. On bol vlastne tým posledným spúšťačom 🙂
A tak padol cieľ, Sahara alebo lokalita Merzouga, kde je veľa veľa piesku. Cieľ bol teda jasný: zažiť púšť, duny, ťavy, východ slnka… na Google maps som hľadal vhodné miesto na svoj jednodňový pobyt v tomto pekle 🙂
Vyhral to Merzouga activity camp, ktorý mal super recenzie. Ubytovanie bolo možné len v stanoch. To, že v stane na mne neostane nitka suchá, som si v tej chvíli moc neuvedomil. Ale nevadí, skúsenosť to bola obrovská. Vedel som, že v stredu tam dorazím a následne 2 dni budem mať na návrat do prístavu.
Plán bol vlastne takýto: nedeľa – 18. 06. odlet do Malagy, pondelok – príchod do Chefchaouen, utorok – transferový deň do Merzougy, streda – Merzouga, štvrtok – prechod cez veľký Atlas, piatok – príchod do prístavu. A čo bude ďalej malo byť už len o náhode…, a aj bolo… 🙂
3 týždne pred odchodom mala naša princezná očkovanie proti osýpkam, veď prečo si neskomplikovať odchod, že? Prvý týždeň nič, paráda, druhý, dostala šiestu chorobu, tretí, dostavili sa príznaky očkovania a deň po odchode prišli do toho zúbky. Ta šiesta choroba nám dala zabrať, malinká preplakala dni i noci a vyzeralo to, že, zase nikam nepôjdem. Ale všetci svätí stáli pri mne, a ja som odletel.
Moto som 2 týždne pred odchodom nechal vyservisovať, pár dní na to som ju odviezol do Brna na zvoz (na pobalenie moto som mal dva dni, celkom pech). Následne nastali 2 týždne kľudu v rodine 🙂 🙂 🙂
„Štart s Malagy cez prístav až do Chefchaouen“
Nastal deň „D“, a už od rána ma klátila nervozita z odletu, check inu, nástupu, výstupu. Neuveríte, moja polovička sa dokonca ponúkla, že ma odvezie na bus. Na letisku som chvíľu chaosil, nakoľko som nevedel, kam vlastne ísť, ale všetko dopadlo dobre a už o pár hodín som sedel v lietadle. A práve tam začalo moje prvé dobrodružstvo.
Let bol zo začiatku príjemný, neskôr sa do toho pridala búrka a turbulencie. Výstup z lietadla bol do zamračenej podažďovej oblohy, všade kaluže, búrka pochádzala evidentne odtiaľto. Nastal ďalší stres, cez aplikáciu Hopin alebo Uber objednať taxík. No skúsenosť bola taká, že za cca 13€ som čakal snáď 40 minút. Nakoniec si ma všimol miestny podnikavec, ktorý mi ponúkol odvoz za 30€. Evidentne sa v tom vyzná a využíva situáciu, že za pár drobných ťažko nájdete odvoz. V tej chvíli som bol rád, že ma vzal a prišiel som na ubytko v hraničnom čase. Po vybalení som zbehol do potravín kúpiť pitie a obživu, šup do sprchy, najesť a spať. Ráno vstávam o siedmej a za blýskajúcej oblohy si dávam raňajky na terase. De Moto je od ubytka 4,5 km, otvárajú o 09:00, tak už predom som mal naplánovanú pešiu túru s ruksakom. Takto som si vlastne volil aj ubytko. Bolo síce ráno, ale už bolo dusno, aspoň pre mňa. Po ceste som si dal coffee a do predajne som prišiel kúsok po deviatej. Chlapci mi vytlačili moto a ponúkli priestor na prezlečenie. Poviem Vám, už v tej dobe zo mňa tieklo, kým som nenasadol na moto. Ako prvý dnešný cieľ volím Algecirias a prístav. Plavil som sa spoločnosťou Balearia a lístok som mal kúpený predom, aj keď sa dal kúpiť po ceste v kioskoch a pumpách. Ako neznalec som to však nechcel riskovať. Lístok stál 53€. Prístav som našiel na šupu a to som mal strach ako to nájdem. Značenie mali ozaj super. Prišiel som asi 90 min. pred nalodením. Chvíľu som stál vo fronte, po kontrole som sa zaradil na polposition a onedlho som vstúpil prvý krát s moto na trajekt. Mal som z toho rešpekt, ale všetko bolo fajn. Na lodi som si kúpil kafíčko, a už len čakal na vytúžený africký breh s prístavným mestom Ceuta, ktorý ešte patrí Španielom.
Po asi 15 minútach jazdy prichádzam k hraniciam. Marocký colník ma navádza na lajnu pre motorkárov a tu začala neskutočná tortúra kontrol. Nikdy som nič také nezažil. Niekoľko stanovísk a všade dole prilba, kontrola pasu, kontrola kufrov, fakt otravné. Na poslednom stanovisku som strávil najviac času, nakoľko pánko vypisoval nejaké papiere + kartičku, ktorú bolo potrebné odovzdať pri odchode do EU. Po tejto kontrole už začala naozajstná Afrika, aspoň tá kontinentálna. Pár krát nádych, výdych a vyrážam. Teplota bola prijateľná, zatiaľ okolo 25°C
Prvé mesto, ktoré vlastne ani neviem ako sa volalo, mi vyrazilo dych (už viem, Fnideq) . Všade usmievavá mávajúca polícia. Všade pokosená zelená tráva. Prisahám, že všetky steblá mali predpísanú rovnakú dĺžku. Všade Absolútna čistota, pláže fakt pekné, tráva poctivo zalievaná. Všade ženy s metlami a zametali tuším aj trávnik 🙂 Naozaj pekné miesto, možno aj na dovolenku. Až som bol mega prekvapený. Tiež všade prítomné Marocké vlajky dávali jasne najavo, kde som.
Moja prvá zastávka bola naplánovaná v meste Tetouan, kde som si chcel zameniť peniaze, kúpiť simku a lieky na srajdu. No a tu sa moje mega nadšenie úplne rozplynulo. Doprava, akú som videl asi len v cestopise niekde na YT 🙂
Dokonca nastala chvíľa, že som moto odparkoval, normálne na hulváta na autobusovej zástavke a chvíľu ten neriadený chaos predýchaval. Naozaj, všetci všade, krížom krážom autá, nákladiaky, fúriky, dodávky, taxíky, busy, ženy, muži, osle, psi. Čo ti je.e, to musíš zažiť. Ale! Kupodivu ma nik nezošrotoval, ani na kruháčoch, ktoré ostanú premňa doživotnou záhadou 🙂
Prachy som si zmenil v pohode v predom vytipovanej zmenárni. Sim taktiež kúpená, chlapci mi ju aj nahodili do mobilu, no data nefungovali. Až neskôr som zistil, že to bola simka bez kreditu, ktorý bolo potrebné kúpiť dodatočne. No už som nemal energiu to riešiť na mieste. Zostali už len lieky na srajdu. Podľa rady som si chcel kúpiť miestne lieky, ktoré by mali byť účinnejšie ako tie naše. A viete čo som dostal? Imódium, takmer totožné s tým, ktoré som si niesol z domu…
Moja ďalšia a posledná zastávka bolo ubytovanie „Hotel rural casa linda“, ktoré bolo cca 25 min pešo nad Chefchauoenom, pretože tu sa dala moto parkovať úplne v pohode hneď nad hotelom. Mesto som mal pod sebou ako na dlani. Príroda medzi mestami bola pekná, stromová, zelená, až som čumel koľko zelene sa tu nachádza. Teplota sa vyšplhala niekde k 29°C, čo bolo stále prijateľné. Chvíľu som blúdil v meste a hľadal správnu odbočku do kopcov, čoho si hneď všimli miestny borci. Asi viete čo mi ponúkli ako prvé… Nie nebol to hašiš, ten bol druhý. Prvá bola mariška 🙂 Chlapci v pohode akceptovali, že nemám záujem a viac neotravovali.
Hneď po príchode ma uvítal majiteľ hotela, ktorý asi nemá čo robiť a hliadkuje tam nonstop. Hotel bol asi 50 m od parkoviska, no bol som ním ubezpečený, že lokalita je absolútne bezpečná a hneď nad moto mal balkón svojej spálne v dome, v ktorom býval. Po dlhšej debate som sa šiel konečne ubytovať a vybaliť. Pri pohľade na bazén mi zaplesali očká, a bola to prvá vec, ktorú som spravil. Šplechol sa do bazéna. Bol to však pocit ako v raji. Bol tam naozaj kľud, sedenie s výhľadom na mesto. Miestami to pripomínalo Toskánsko.
Po západe slnka som sa vybral pešo do mediny s vidinou prvýkrát ochutnať tažín a vidieť modré mesto na vlastné oči. Bolo to asi 25 min pešo z kopca. Niekde po ceste chlapík natieral plot, ako ináč na modro 🙂 Spýtal sa ma, či niečo nepotrebujem, ako keby vedel, že mám nefunkčnú sim kartu. Nasmeroval ma hneď do obchodíku vedľa, že mi pomôžu. Následne som zistil, že kredit nemajú, tak som sa otočil na cestu do mesta. Miestnemu natieračovi to nedalo a vrátil sa so mnou do obchodu, aaale kredit našli, dokonca mi ho pomohli dobyť, no vytrápilo to aj ich a čo ma prekvapilo, za 30 minút ich pomoci nechceli vobec ništ, urobili to nezištne. Zaplatil som si len kredit za cca 1€, s ktorým som datoval celých 5 dní aj s navigáciou. Tu sa ináč maximálne osvedčil Google. Mapy.cz ľúbili zamŕzať a navodzovať mi infarktové stavy. Keď ideš 30-40 km a zrazu zistíš, že navigácia zamrzla… Keď sa ti to stane v Rakúsku, tak neriešiš. Ale niekde medzi púšťou ťa môže j….ť. 🙂 Mesto je ozaj modré, môj prvý tažín bol perfektný, za večeru som zaplatil po prepočte 8€. Za rúškom tmy som odfunel späť do kopcov, kde bol hotel. Mesto má podľa mňa svoje čaro večer a vtedy je to asi aj živšie, práve kvôli teplotám. Určite sa sem oplatí ešte raz zájsť
„Medzipristátie“
Ráno vstávam o 07:00, chcem vypadnúť, kým ešte nie je teplo. Ubytko mám dohodnuté aj s raňajkami. A tu narážam na marocký štýl života. Majú čas, nikam sa neponáhľajú. Je 8 hodín a nikde nikto 🙂 Čo už. Aspoň mám čas sa kochať okolím. O 09:00 som už doslova obžratý, jedlo tu stolujú naozaj bohato, nešetria na ničom. Sú úžasné tie ich placky. Cca o 09:30 konečne sadám na moto a vyrážam smer Ksar Timnay Hotel, ktorý mám ako medzi zastávku pred Merzougou.
Cesta je kupodivu príjemná, skoro prázdna, cestu som si naozaj vychutnával. Všade zatiaľ prevládala zeleň. Celá cesta je vlastne jeden veľký zážitok. Scenérie, ktoré som videl zatiaľ len vo filmoch. Prekvapilo ma, koľko oslov sa všade páslo po okolí.
Moju usmiatu hubu v jednej chvíli prerušila silná bolesť. Ako inak, včela na mojej hrudi pod dresom. Poviem Vám, bolo to tak rýchle zastavenie a vyzliekanie (ako keď vás chytí sračka za jazdy), nič príjemné, ale aj to k tomu patrí. V rukaviciach som si vytiahol žihadlo aj s kuskom včely, mažem kilo fenistilu, požieram tabletku na alergiu, chvíľu hrozne pi.ujem a za peknej bolesti opäť sadám na moto a pokračujem ďalej. Teraz ako to píšem, ma napadla jedna zvláštnosť. Vždy keď som zastavil len tak, tak väčšinou sa niekto zastavil a dal do reči, alebo mi ponúkali miestne „špeciality“ no teraz, keď to človek naozaj potreboval a aj neskôr, keď som si z miesta ľahol s moto, nič… Všetci len chodili bez povšimnutia.
No už po pár minútach v sedle som sa opäť kochal prírodou. V jednom okamihu mi padla sánka, keď som v horách na ceste našiel odpočívať opice, to nevidíš len tak, pomaly ich obieham a pokračujem ďalej. V istom momente si všímam ubúdajúcu vegetáciu a zvyšujúcu sa teplotu. Naštastie som pocitovo vo väčšej nadmorskej výške, tak je to prijateľné. Nachádzam náhornú plošinu so sľubným výhľadom. Moto nechávam na krajnici, beriem fenistil a občerstvenie a idem cca 100 m na kraj, kde si sadám, mažem bobo 🙂 a cpem sa. Vnímam úplne inú prírodu a relaxujem. Opäť usadám na moto a pokračujem. Navigácia hlási 100 km rovno a potom na kruháči doprava 🙂 Cestou som vnímal širokánske pláne, kde dlhé kilometre nebolo nikoho. Občas som predbehol starý dymiaci zaprdený nákladiak, naložený do dvojnásobnej výšky samotného auta. Tiež fascinujúci pohľad. Autá sú naložené kdečím. Prevažne gigantickou cibuľou, slamou, coca-colou, ale aj zmesou ľudí, zvierat, matracov. Miestami mi to hlavu neberie. Tiež si všímam, že tu nejazdia klasické busy, ale menšie dodávky, alebo taxíky a príde mi to ako zdieľaná preprava, kto stojí pri ceste, toho naložíme. Zeleň rapídne ubúda, stromy nahrádzajú skaly a piesok. Na mnohých miestach som natrafil na cestárov, veľmi ma prekvapilo, na koľkých úsekoch makajú aj v tých horúčavách a pokladajú nový asfalt. Naozaj klobúk dole. Do ubytovania prichádzam v príjemnom čase, čo sa mne nestáva. Hľadám recepciu, chlapík vyplní papiere a vedie ma do inej, prázdnej bodovy, kde mám typické ubytovanie. Vybaľujem, prezliekam a hádajte čo, prchám do bazéna. V ňom si akurát dáva dĺžky recepčný a varuje ma, že voda je cold. Nerozumiem. Čo nevidel, že som došiel naobliekaný, upotený, zmorený na motorke? Studená voda je to posledné, čo by ma trápilo. Močím sa tam tak hodinku a je čas ísť ochutnať iný Tažín. Objednávam k tomu colu, kávu a vstrebávam zážitky. S plných bruchom odchádzam do ubytka.
„Vytužená Sahara“
Ráno už klasika, balenie, typické marocké raňajky a vyrážam naprieč novým dobrodružstvám smer Sahara, alebo aj Merzouga.
Ráz krajiny je už iný, a ja sa neviem dočkať tých piesočných dún. Teplota je už niekde inde a prestáva to byť pohodlné, ale nevadí, kochám sa. Míňam rôzne kaňony, na jednom odpočívadle pri mne zastavuje miestny a seriózne mi ponúka za Guzzinu 2 ťavy, neverím vlastným ušiam. Však ako by som si ich doniesol na Slovensko???
Pokračujem ďalej, každú chvíľu fotím, zeleň už dávno zmizla a vystriedali ju lokálne oázy. Fascinujúce, ako dokáže niektorým miestam vrátiť život. Na jednom mieste nachádzam obrovské jazera, kde nie je ani živej duše v okolí, jazero by to mohlo byť toto: Dam’s landscape| ⴰⵙⴽⵙⵓ ⵏ ⴰⵎⴷⴰ Naozaj ma prekvapilo, že nikto nebol na jeho brehoch. Mestá už boli iné, evidentne čelili väčšiemu náporu slnka a tepla. Boli teda poloprázdne a rozpálené. Ale stále som stretával skupiny ľudí. Najviac to vždy žilo vo väčších mestách, kde ani veľké teploty úplne neochromili miestny život. Mestá redli, teplota začínala atakovať 40-tky, čo dalo tušiť blížiacu sa púšť. A tak aj bolo. Zrazu piesok, duny, silný horúci vietor, piesok som mal všade a dodnes ho ešte nachádzam v niektorých veciach. Vietor bol tak silný, že to miestami lomcovalo aj so mnou. Do toho piesok na cestách, nič príjemné vám poviem. Podľa navigácie to mám pár km do kempu, zapínam teda data, aby ma to naviedlo tam, kam má.
Schadzam z asfaltky na udupanú štrkovo – pieskovú cestu a tu začína ďalšie dobrodružstvo. Tu som si uvedomil moju veľkú chybu, nemal som navolený a ani nastavený režim off. Motorkami mi lietala hrozne pod zadkom, tu si uvedomujem, že by to chcelo absolvovať doma nejaký adv kurz, aby som si takéto povrchy vedel viac užívať. Cesty tu neboli vôbec značené, stopy od áut všetkými smermi. Kde je ku.a ten môj kemp? Netrvalo dlho a už som bol po kardan v piesku. Strašne zradný terén pre neznalca môjho kalibru 🙂 Naobliekaný, upečený, naložený, v 43°C nohou vyhrabavam moto štýlom: rukami pridržiavam moto za kufor, nohou vyhrabávam piesok, potom prerúčkujem k riadidlam, posuniem do zadu 3,4 cm, prerúčkujem späť ku kufru, odhrabem piesok a takto pokračujem, až sa dostanem na spevnený povrch. Na posledných metroch si tento spôsob jazdy osvojujem ešte niekoľko krát. Vymyslel som aj také nadávky a ich kombinácie, ktoré náš jazyk nepozná ani omylom 🙂 Prichádzam ku kempu, chlapcov opodiaľ sa pýtam, že či som správne, nie nie, to musíš ísť späť ako si prišiel a tam niekde odbočiť do prava. Kuuuuuur.a fix. Pod plynom, s tancujúcim zadkom prichádzam k ďalšiemu kepmu, zapadnem, jeb.m na to, nechám to tam aj keby to bol zase nesprávny kemp. Skladám helmu, vyrazím medzi stany. Všade skapal pes, nikde nikto. Kemp bol mimochodom stanový, v púšti… Nachádzam 3 mŕtvoly ležiace pod prístreškom, jeden vstane, ide ku mne, pýtam sa ho, či som správne. Usmieva sa na na mňa, že áno. Pýtam sa ho, čo som tu ubytovaný sám, on že áno. Založil som si ruky na tvár s textom, I am so stupid man. Kto sa ubytuje v stane v púšti, kde je cez deň 43°C? Jaaa. Ale zas na druhú stranu, nikdy na to asi nezabudem. Ukazuje mi môj stan, idem si zhodiť veci do neho… To už bolo asi aj na slzy. Ihneď ma zalial pot, ihneď, tam bolo asi aj 50°C. Šiel som si zložiť veci z moto, už mi aj bolo jedno, že je v piesku po kardan 🙂 Teplo, strašné teplo. Vybalil som sa, dvere v stane som ani neskúšal zavrieť. Chlapci zrejme videli, že som KO, tak mi uvarili extra silný mätový čaj a ponúkli posteľ pod palmovým prístreškom. Tam som si ľahol a niekoľko hodín som sa ani nepohol. Čaj bol super. Tie mŕtvolky zo stanu sa medzitým prebudili a makali na opravách v tábore, v kuchyni a kade tade. Jak keby tam bolo 20°C. Po čase sa u mňa zastavil majiteľ, chcel ma utešiť, že so zapadajúcim slnkom to bude príjemnejšie a mám sa ísť poprechádzať bosý po okolitých dunách. Medzitým tam došla FR rodinka, ktorá sa tiež ubytovala vo vedľajšom stane a išli sa snowboardovať do dún. Ako začalo slnko zapadať, naozaj klesla teplota, tak na 38, zo 43… V stane som mal ale stále asi 50 🙂 Nakoniec som predsa len vyrazil do dún za kempom. Bol to veľmi silný zážitok. Medzitým sme sa ešte dohodli na večeri. Inak klobúk dolu chlapcom. V tom teple a v stanovej kuchyni urobili polievku, tažín, ryžu, zemiaky, zeleninu. Nechápem. Po návrate z dún si dávam sprchu, tábor sa medzi tým pripravil na nočný život, pripravené dva stoly, druhý pre susediacu rodinku. Bolo to neskutočne všetko pekne pripravené. Je mi jasné, že žijú len z takých cvokov ako som ja, preto sa snažia na 200% Začali nosiť jedlo na stôl, až som ich prosil, aby toľko nenosili, to predsa nemôžem všetko zjesť. Nedali si povedať. Keď už mi jedlo tieklo ušami, doniesli kávu, vodu, upratali plac, doniesli si bubny a začala príjemná berberská „podívaná“. Snažili sa o moju interakciu, ale nezlomili ma. Vedľajšia rodinka už nemala také odhodlanie a zabubnovali si spolu. Následne sme sa pustili do konverzácie s majiteľom, kde mi opísal naozaj tvrdý život v púšti. Fakt tvrdý. Tu sa ešte musím zmieniť o mojich myšlienkových pochodoch, kde som si uvedomil malichernosti, nad ktorými premýšľame my, hmotné i nehmotné túžby. Tu vidíte deti, ktoré sú bosé, v roztrhanom oblečení a s primitívnymi hračkami, vyrobenými z bordelu zo smetiska. Chlapec mal autíčko vyrobené z plastovej fľaše od motorového oleja, kolieska a špagát. Miestami smutný a silný pohľad. Zas odvrátená strana. Hrozne veľa ľudí som stretol, ako sa hrali s mobilmi v ruke. Aj tam, kde by som to absolútne nečakal. Ďalší, veľmi zaujímavý fakt je, že ešte aj hlboko v púšti bol dokonalý signál na internet, wifi som mal dokonca 100 m od tábora v púšti. Keď sa vrátim ešte k tým mobilom, mal som potrebu si odskočiť na malú. Všade okolo obrovská prázdna planina. Po pravej strane asi tak 3m skala, zastavím, odbehnem za skalu, rozopnem zips, a tam jeeeb, chlapík s mobilom v ruke, nepochopíš. Dokonca na skútroch, v jednej ruke plyn, v druhej mobil :). Späť do púšte. Pred odchodom do stanu si dohodnem zážitkový výlet na ťave do púšte, pozrieť sa na východ slnka. Chlapík mi ukazuje, kde mám byť pripravený ráno o piatej za kempom. Ľahnem v stane do postele, dvere sa ani nesnažím zavrieť, tričko prehodím cez čelo, tečie zo mňa jak z hovada. Ráno vstávam o 04:40 za silného vetra, pieskom som všade pokrytý. Za čiernočiernej tmy a hrobového ticha odchádzam na dohodnuté miesto. Hovorím si, že tu ak stretnem toho Berbera s ťavou, tak to bude zázrak, neverím tomu, možno som ho zle pochopil. Ako by sem mohol niekto prísť v totálnej tme, za vetra, piesok šľahal zdola nahor. A fakt, 04:55 vidím maličké svetielko opodiaľ a povzdych ťaviaka 🙂 Neuveriteľné. Podáme si ruku, predstavíme sa, dotiahne sedlo a ukáže ako nasadnúť. Ten pocit, keď si ťava s Vami ľahne alebo postaví, je tiež zážitkový. A už aj mierime do hĺbky dún za totálnej tmy, pán si svieti len mobilom. Presne hodinu ma viedol do púšte. Zastavili sme pod veľkou dunou, ukázal mi, aby som šiel hore, počkal na východ slnka a užil si ho. Tak som aj urobil. Poviem vám, to by mal zažiť každý. Byť tam hore sám, s prebúdzajúcim sa slnkom, ktoré postupne zalieva vrcholy dún je jednoducho „ósom (awesome)“. Hodinu som si vychutnával samotu na dunách a ďalšiu hodinu sme išli späť. Berber si zatiaľ ľahol vedľa ťavy, hladkal ju po ňufáku a dal jej nejaké granulky pod zub. Bolo vidieť, že ju má rád. Po príchode nutné balenie, ďalšia sprcha. Majiteľa prosím, aby nenosil toho na raňajky veľa. O chvíľu doniesol raňajky, no keď toto bolo pre neho málo… Nechcem vedieť čo je veľa. 🙂 Mimochodom, wc aj sprchy boli v stanoch spoločné. Strecha aj oddelené steny boli z plachty, ALE, podlahy z kachličiek a hajzlíky keramické, so splachovanim. To si ešte nevidel. V púšti.
„Presun do Fés“
Majiteľ sa mi ponúkol, že ma odnaviguje na asfaltovú cestu. Ukazuje mi, aby som šiel za jeho autom a držal sa jeho stopy, a naozaj mi to dosť pomohlo, žiadne vyhrabávanie. Dnes som mal prvý krát cestu naplánovanú tak, že som vlastne nemal žiadny plán. Môj cieľ bol dostať sa do prístavu Ceuta a mal som na to 2 dni. Jediné, čo som mal v navigácii bola hora Veľký atlas s prejazdovým bodom Todgha Gorge, o ktorom som čítal, že je už hrozne prefláknutý, plný turistov a dotieravých predajcov. Je to naozaj tak. Vôbec som nemal potrebu tam zastaviť, aj keď ma štvalo, že si neurobím selfie s Guzinkou. Preto toto miesto prechádzam bez zastavenia. No a potom to prišlo. Po cca 15 – 20 km zmizli ľudia, ale úplne. Pustatina, možno 200 km žiadna doprava, žiadne mestá, totálna prázdnota. Občas sa na ceste zjavili dva prízraky na jednom rozpadnutom skútriku. Miestami som narazil na fascinujúce zelené oázy v totálnej prázdnote: tráva, nejaká pšenica, haldy cibule, nejaké trsy trávy pre osle. Dychberúce scenérie. A potom zase dlho nič. Cesty, to jednoducho musíš zažiť, ideš po asfalte, v zákrute zmizne celá cesta a je tam šotolina alebo nános skál z vedľajšieho kopca, alebo pieskom, po 100 metroch asfalt, ako keby nič. Ako sa zjaví, tak zmizne. To ma naučilo hoodne predvídať a ísť naozaj opatrne. Dedinky, o ktorých som si najprv myslel že sú filmové kulisy z čias natáčania Indiana Jonesa. Si hovorím, že tu ak dostanem defekt, ma rozoberú na orgány. Ale boli to jednoducho dedinky uspôsobené na tvrdý africký život. V jednej dedinke na mňa kýva chlapík s fľašou s benzínom a lievikom, v duchu sa pýtam, čo mu šibe, načo by mi mával? Aha, postupne som zistil prečo. Široko ďaleko nenájdete naozaj ani jedinú pumpu. Ďakujem Bohu a Talianom, že má Guzzi 23 l nádrž. Tiež som mal veľké šťastie, že som mal natankované. No postupne mi tak stislo ritku, že som šiel s priemernou spotrebou 3,6l a na pumpu som došiel s dojazdom – 80 km od momentu, čo mi ukázalo dojazd 0. Tu sa naozaj treba pripraviť a mať slušnú zásobu benzínu, ak máte malú nádrž. Ak by mi došiel v tých horách benzín, bol by som v slušných sra.kách.
S pribúdajúcim časom som začal uvažovať, kadiaľ mám vlastne ísť, kde sa zložím, pokiaľ dôjdem v rámci jedného dňa. Cestu som ešte nechcel ukončiť, mal som chuť ísť ďalej. No v jednom okamihu som musel zastaviť a rozhodnúť sa pre smer Fés, alebo Meknes. Zastavil som na krajnici, mimochodom, v Maroku nemáte afaltové krajnice, ale štrkové. Sklopím bočný stojan, sedím na moto, hľadím úpenlivo do mobilu a zrazu j.b na pravý bok. Moje prvé uľahnutie a s tak strašne veľkou školáckou chybou. Jednoducho krivá krajnica. Debil som, čo Vám poviem. Ochranný rám splnil svoju funkciu na 100% + si to odniesol bočný kufor. Videl som kopec videí, ako borci dvíhajú svoje geesá, to dám. No niee, to nedám. Ťažká bola, veľmi ťažká. Nedal som to. Tak som sa zaprel, chrbtom, ako v návodoch a držal som to nad zemou, čo to dalo, aby som neprišiel o benzín. Druhou rukou som mával o pomoc na všetkých okoloidúcich, ale tuším som sa dočkal len odmávania 🙂 Až v jeden okamih zastalo auto s polepom Coca-coly, vystúpil mladý chalan a pomohol mi dostať moto na stojan. Potom odbehol do auta a vrátil sa s mobilom. Ukazuje mi fotky svojej R1, a že aj on je motorkár. A preto mi vlastne zastavil. Týmto mu ešte raz zo srdca ďakujem. Som opäť o niečo múdrejší. Guzzinka nie je do ťažkého terénu, možno pre niekoho so skúsenosťami a preto obdivujem tých, čo jazdia na ťažkých „kravách“ do terénu. Nerozumiem, ako to potom dvíhajú. A to nie som žiadne tintítko. Proste klobúk dole. Vďaka tomu mám doteraz myšlienky v hlave na KTM 790, ale KARDAN a tempomat je veľmi silné pojitko s Guzzinkou.
Nastáva teda okamih, aby som sa rozhodol, kam budú viesť moje kroky. Vyberám teda Fés, rovno pozerám Booking. Našiel som si ubytko Blue Sky, za nejakých 40€ s raňajkami a checkin do 23:00. Potvrdzujem rezerváciu a prchám. Medzi tým som si všimol správu, že nemajú parkovanie. No už nemám čas to riešiť a upaľujem ďalej, nech som tam čo najskôr. Vôbec som nemal povedomie o tomto meste. No nočný príchod ma úplne zabil 🙂 Mesto je to gigantické s ešte gigantickejšou dopravou. Autá, busy, skútre, nákladiaky. Masaker. A najväčší masaker boli kruháče. Pred nimi 3 – 4 pruhy, vlezieš do kruháču, všetky pruhy zrazu zmiznú, vylezieš z neho a pruhy sú zase späť. Niekoľkokrát som si všimol zvláštnu vec. Vleziem do kruháču, sám, všetci stoja, pozerajú na mňa ako na cvoka, prečo? Prečo som sám v kruháči. Pozerám do spätných zrkadiel a tam semafor, ešte aj s červeným svetlom 🙂 Policajti stáli za kruháčom a len mi zakývali. A paradox je, že ma ani nikto nevytrúbil. Policajti, ktorí sú na každom rohu ma nezastavili, nikto ma nechcel vytlačiť. (inak k tým policajtom: sú na začiatku a na konci každého väčšieho mestečka a zastavujú len miestnych. Turistom ako som bol napríklad ja, len s úsmevom zamávali).
Okolo desiatej som došiel k miestu, kde sa mal nachádzať hotel, no nikde som ho nevidel. No jasné, hneď sa pri mne pristavil miestny, že či mám ubytovanie a ako mi môže pomôcť. Hovorím mu, že mám hotel, ale ho neviem nájsť. Po tom, ako zistil ako sa volá môj hotel mi hovorí, že ten patrí jeho bratrancovi, mám dobrý výber a zavedie ma k nemu. Naozaj, bolo to odtiaľ cca 70 metrov. Ulica bola hrozne rušná, veľa ľudí a áut. Hovorím si, kde ja nechám moto? Na to hneď prišiel majiteľ hotela, vraví mi, aby som sa ubytoval, vyložil a cca 100 m odtiaľ je kryté platené parkovisko a za nejakých cca 5€ tam môžem do rána parkovať. Tak som bol rád, že sa aj toto podarilo. Súčasťou hotela bola reštaurácia, tak som sa vybalil, prezliekol a zbehol dole. Nakoniec to vyhral kurací burger so zeleninou, ááááno, zeleninou. No až v polovici burgu ma priateľka cez správy upozornila, že pozor na zeleninu. Tej som sa úspešne celý čas vyhýbal, ako všetkému, čo mohlo prísť do kontaktu s marockou vodou bez tepelnej úpravy. Do prdele. Večer usínam so štopľami v ušiach a zo zapnutou klímou. Ináč by som nezaspal. Do dnes nepochopím zmýšľanie marockých inžinierov pri návrhu kúpeľní. Voda všade, ale že všade.
„Presun do prístavu Ceuta“
Ráno vstávam na pohodu. Vlastne až taká pohoda to nie je. Aktívne si píšem z priateľkou, už vlastne počas celého výletu si píšeme a rozoberáme tú našu malú 18 mesačnú princeznú. V jeden okamih sa stretla šiesta choroba, príznaky po očkovaní a ešte aj nešťastné zúbky do toho. V noci vôbec nespáva, cez deň je to malý mrzút, priateľka je absolútne nevyspatá a preto s pokorou mením plány, ruším pôvodný plán Portugalsko a Španielsko. Cieľ je teda Ceuta a po diaľniciach až domov, nech som s nimi čo najskôr. Tak či tak, si mnohí o mne pomysleli, že som sebec, bez chrbtovej kosti, keď som sa aj napriek tomu, že som vedel o nástrahách vidal na takúto cestu. Čo už.
Rýchlo ešte kupujem lístok na trajekt. Samozrejme, v zhone som zvolil čas, kedy to určite nestihnem, veď prečo si nevyrábať stres aj umelo, nie? Našťastie pár mailov počas raňajok zaistí zmenu času na ten správny. Vďaka FRS Ferry.
Nasadám na moto a snažím sa dostať do prístavu čo najrýchlejšie, predsa len neviem, čo ma bude čakať na hraniciach.
Tak si idem, idem, keď sa tu zrazu prebudila oná, tá zelenina. Za jazdy ma oblial pot, studený pot. Zvierač stiahnutý tak, že ani vlas tam nestrčíš. V momente stojím, už ako brzdím, pozerám, kam to zložím. No v meste to nikde nezložíš. V momente do seba hádžem 2 tabletky Imódia, zapíjam colou, ináč super pomocník na črevné problémy. A teda premýšľam, že buď im tu spravím šou na krajnici, alebo to vytečie za jazdy jednou z nohavíc. Všetci svätí stáli pri mne. Kŕč poľavil, no nie úplne, aby som si nezvykol. A tak s potom na čele bez defektu na gatiach, so sťahmi v bruchu pokračujem ďalej. Krajina sa tu opäť zazelenela, všade kopce, tráva, stromy. Hrozne pekná scenéria, kam sa musím určite vrátiť, lebo s myšlienkou na hovno v gatiach si to človek moc neužije.
Po príchode do mesta Fnideq (vygooglite si to, je to naozaj pekné a čisté miesto) viem, že hranice už nie sú ďaleko, mierne opadá zo mňa stres. No pri príchode na hranice spolu s teplom a kolónami je stres späť, aj s myšlienkou na tekutý krištál. A tak siaham po ďalších Imodiach, zapíjam kolou a stojím opodiaľ v tieni a čakám čo bude. Mimochodom, po tejto náloži Imodií, najbližšie zhodím náklad až po niekoľkých dňoch doma, ale to ste asi nechceli vedieť. Vyzerá to tak, že by sme sa mohli posunúť o jedno auto dopredu, a tak sadám na moto a posúvam sa dopredu. Bohužiaľ mám kufre a tak sa neviem preryť na popredné miesta. Na to vystúpi chlapík, asi z 5 – 6 auta predo mnou a ukazuje mi, prečo nejdem. Ukazujem na auto predomnou, že to jednoducho nedám. Na to on pristúpil a evidentne mu povedal, nech sa uhne. Aj tak urobil, a ďalšie autá pred ním taktiež. Dokonca mi pomohol odnavigovať okolo tesných lámp, až som bol zrazu druhý na čakačku. Neuveriteľné. Zase. 🙂
Výstupná kontrola bola hrozne zdĺhavá, všetko a úplne každého kontrolovali, prešacovali mi batožinu, odovzdal som kartičku a až následne ma pustili do EU. Španielskemu colníkovi hovorím, že Maroko je pekné, ale EU je EU. So smiechom ma bez kontroly púšťa ďalej.
Za hranicami parkujem, otváram booking a hľadám vhodné ubytovanie, dnes mám toho dosť… Nachádzam hotel Hotel Rural Los Jarales nad mestečkom Istán v kopcoch, kde prichádzam okolo deviatej večer. Dávam trojchodové menu v hotelovej reštaurácii za cca 25€, pretože inakšie sa to objednať nedá. No výhľad z reštaurácie na nočné mesto stál za to.
„Bohapustý presun domov“
Ubytovanie mám bez raňajok, nakoľko chcem vypadnúť skoro. A čakajú ma prevažne už len diaľnice. Dnes mám len jeden cieľ, a to Andorra. Cieľ bol vzdialený cca 1 200 km, 90% diaľnica. Niekde v kopcoch na konci Španielska opäť otváram booking a pozerám, kde to zložím. Andorra teda nepatrí k najlacnejším destináciam. Nachádzam hotel: Hotel Les 7 Claus s príjazdom okolo 22:00. Počas jazdy mi odpísali, že sa ospravedlňujú, ale nevedia mi zaistiť parkovanie, stihol som im len opísať, že mám moto a viac som to neriešil. Po príchode ma teta upokojila, že majú garáž a za 10€ môžem parkovať tam. Do Andorry som prišiel večer, tak som príliš nevnímal okolie a celé mesto. Dopravou mi to pripomínalo trocha Gibraltar. Na večeru som zjedol, čo som ušetril po ceste :), raňajky som opäť nemal, nakoľko som chcel vypadnúť čo najskôr. Dnes bol cieľ prejsť čo najviac z FR, samozrejme diaľnicami. Ráno, keď som prechádzal Andorrou, som bol unesený architektúrou a tiež prírodou. Andorra určite stojí za samostatnú dovolenku. Veľmi pekný štátik. Prechod do FR bol veľmi pekný, obklopený horami a peknou horskou prírodou. Nasledoval francúzsky vidiek, ktorý je taktiež veľmi pekný, doprava tam bola minimálna, motorkárov tam púšťajú už z diaľky. Tam sa mi naozaj dobre jazdilo. Neskoré raňajky som si dal niekde v zapadnutom mestečku v Mekáči. Odtiaľ viedla ešte kúsok vidiecka cesta, po takých by som sa vedel motať celé dni. No a potom nemilosrdná diaľnica. Inak takmer všade na diaľniciach ma prenasledovala teplota 30 – 35°C. Takže časté zástavky na tekutiny boli nevyhnutnosťou. Príchod na diaľnicu bol charakteristický obrovským mega lievikom, kde sa asi 3 pruhová cesta rozšírila na snáď 100 pruhov, po zakúpení lístku sa zase lievik scvrkol 🙂 Bol to môj prvý kontakt s mýtnou bránou, čo ma trocha desilo ako to zvládnem, ale platba kartou bola bezproblemová asi všade. Suma, ktorú som tam nechal bola blízko 100€, takže za mňa dosť. Čo ma troška serie, že som míňal vidiek, ale čo už, nabudúce. Ďalšia vec, ktorá ma fascinovala, sú odpočívadlá na diaľnici. Nikde som lepšie zatiaľ nezažil. Kopec miesta s lavičkami, lesíkom, priestorom napr. na stan, karavan. Cesta aj napriek tomu celkom svižne ubiehala a únava ma nejak netrápila. Guzzi je naozaj v kombinácii s tempomatom pohodlná motorka. Večer okolo deviatej som začal rozmýšľať, kde zložím hlavu. Pohľad na Booking ma moc nepotešil, ubytovanie za 130€ a viac, to mi v danej chvíli prišlo dosť. A tak som zvolil alternatívu, že si nájdem odpočívadlo s lavičkou a opierkou. Že vytiahnem spacák a neriešim, hmm, nenašiel 🙂 O pol noci som už toho mal dosť a našiel odpočívadlo s lesíkom. 30 minút po polnoci som mal postavený stan (prvýkrát za celý trip), nahádzal som do neho čo sa dalo a šup spať. Ale bolo teplo jak hovado, kúsok na parkovisku stáli kamióny, ktoré chladili, teda hučali celú noc a aby to nebolo málo, niekde oproti mne zastavilo auto, ktoré mi svietilo rovno do stanu. Na nervy toto 🙂 + ma netešila povesť odpočívadiel a krádeží motoriek, tak som furt vyčumoval von. Provokatér si to rozmyslel až po nejakej dobe a ja som sa tak mohol ďalej nerušene potiť v stane 🙂 Ráno som už bol už o šiestej na nohách. Chcel som to zbaliť skôr, než sa to tam začne hemžiť. Taktiež som prvý krát využil varič 🙂 a uvaril kafíčko. Dobalil som čo sa dalo, zjedol čo v noci nezjedli mravce a šup smer Nemecko. Nemecko boli už len diaľnice, Rakúsko detto. V Nemecku ma prekvapilo množstvo uzávier, rekonštrukcií, obmedzení. Ani sa tam nedalo moc letieť. Záchranárske uličky im tiež moc nehovorili, ale OK, motorku púšťali, netrúbili na mňa. Prechod do AT bol niekedy podvečer. Dal som si poslednú väčšiu pauzu a následne už smer Viedeň. Pred Viedňou som dal posledné tankovanie, zakúpenie nejakých žemlí s rezňom na neskorú večeru a šup domov. V okolí Viedne to začalo, presne to, čo ma celý trip nepostretlo. 3 pruhy, idem v pravom a tesne za mňou nalepená Octávia. Zo Slovenska (Sobrance). O niečo ďalej sa predomňa vpratalo ďalšie auto. Zo Slovenska (Východ). Na hraniciach Kittsee – Jarovce oproti idúce auto bliklo diaľkovými, áno, bol som nabalený, tak to asi troška svietilo hore, odblikol som, aby vedel, že nemám zapnuté diaľkové. A ten hňup zapol diaľkové na tvrdo. Zo Slovenska (Galanta) Z toho si urobí človek úsudok, že sme naozaj netolerantné prasce. Za celý čas žiadna kolízia, dokonca ani vo Féz, ale prídeš na SK a vieš že si doma 🙂
Domov som došiel okolo jednej v noci, sprcha, žemľa s rezňom a rovno do postele. Postupom času mi začalo dochádzať všetko čo sa udialo, dostavila sa eufória z celej cesty, ktorá mi kŕmi myseľ ešte v týchto dňoch a dlho bude.
Výlet to bol pre mňa silno zážitkový a odporúčam to každému, kľudne aj osamote, človek si je pánom sám sebe. Keď odrastie krpatá, určite sa do Maroka vrátim, tam západným pobrežím a späť opäť Atlasom. Ktorý je v dobe písania asi dosť zničený zemetrasením, čo mi je ľúto, lebo to nie je jednoduché pre nikoho z nich.
